Život slovenských vysťahovalcov v zahraničí niekedy a dnes.
Ťažko doma, horšie v cudzine
Keť som sa ja, keť som sa ja do Ameriky zberau,
ňikomu som, ňikomu som slovíčka ňepoviedau,
:/: ľen mi to tak ľúto bolo, ej, že ja ňimam tam ňikoho,
že ja musím otcestuvať ta do kraja cudzího.:/
Pri spracovaní materiálov pri výrobe knihy o vysťahovalcoch sa mi dostali také informácie z roku 1947, presne v týchto mesiacoch. Je to výber z listov emigrantov zo Slovenska do Rakúska, ktorí žiadajú pomoc Brežských vysťahovalcov. Vraveli že: „Nikde nebolo Slovákom tak dobre ako v Amerike, ale nikde netrpeli toľko ako v Amerike“.
V jednom z listov sa píše:
„Život ma pokoril a pritlačil k zemi, zostal mi už len ten Dobrotivý . V Neho verím a v Jeho pomoc dúfam, preto začínam svoje riadky znakom kríža a katolíckym pozdravom. Môj mladý priateľ ma informoval, že sa našla dobrá duša, ktorá chce zmierniť našu biedu. Budem úprimný: mne je nemilé, trápne prijať. Tretiu zimu chystáme sa pretrpieť. Hrdosť sme už stratili. Podobáme sa tým, ktorí u dvier kostola vystierajú ruky za milodarmi.“
V ďalšom liste pre tých, ktorí už boli na druhej stane, písali tí čo sa tam chceli dostať aj také riadky: „A teraz tichučko Vám pošepnem radu:
Čo ako túžite vidieť vlasť, nechoďte! Strhnúť by sa mohla búrka hrmiaca. Bude sa blýskať a mohol by Vás zabiť hrom. Bolo by Vás škoda. V najlepšom prípade by ste sa nemohli vrátiť do USA ani písať a Vaši rodičia by zhynuli strachom o Vás. Európa je prekliata pevnina! S Bohom. Srdečne Vašich, Vás i Slovákov za morom pozdravujú Vaši Slováci.“
Vysťahovalectvo či emigrantstvo slovenského národa je neoddeliteľnou súčasťou našej histórie. Slováci patria medzi tie európske národy, u ktorých vysťahovalectvo nie je iba okrajová, bezvýznamná záležitosť, epizóda. Má význam pre celé naše národné dejiny, pre celonárodný sociálny vývin, pre jeho vnútorné i vonkajšie postavenie vo svete, pre jeho ekonomiku i jeho kultúru.
Teda, ako je to s nami Slovákmi na Slovensku? Čo vieme o našich vysťahovalcoch, emigrantoch? Vieme dosť o ich minulosti, súčasnosti? Vieme o tom, ako sa im vodilo v prvých rokoch života v cudzine, o ich ťažkostiach, trápeniach, alebo o ich úspechoch? Čo vieme o ich spolkovom a kultúrnom živote, o spisovateľoch, vedcoch a iných osobnostiach, ktoré majú slovenské korene? Vieme o tom, ako oni pomáhali svojim krajanom a ako pomáhali krajania im? Nuž, veľa otázok, na ktoré často nevieme odpovedať.
Kto bol teda Ján Eliáš a čo ho prinútilo k tomu, aby emigroval?
Výber z listov s poznámkami autorov knihy
Listy sú väčšinou od Jána Eliáša, rodáka z obce Jaklovce v Spišsko – Novoveskom okrese. V týchto listoch je zaznamenaný celý život emigrantov, bez žiadnych parafráz, či výmyslov. Komentár k tomu nebol potrebný, ale aj napriek tomu sme sa bez toho nezaobišli.
V jednom liste napísal Etelke Šalkovej: „…Jaklovskému neposielajte, to som ja! Pred červenými diablami som tak kryl seba i svojich vyše 70 ročných chudobných opustených rodičov.“ Dlho sa snažil dostať sa z emigrácie hocikde za „veľkú mláku“. Veľmi ťažký život prežíval, dostával pomoc od vysťahovalcov z USA, pomáhal aj on iným emigrantom, delil sa s nimi o jedlo, ktoré sám dostal.
Teraz môžeme smelo konštatovať, že v Jaklovciach sa narodila významná osobnosť, ktorá je hodná uznania. 18. februára 1946 emigrant Ján Eliáš nadviazal kontakt so Slovenskou Ligou – podrobnosti o nej sú v úvode tejto knihy. Žiaľ, čo písal, to sa asi nedozvieme, ale jedno je isté, že žiadal o pomoc pre emigrantov, ako aj sprostredkovanie pre vysťahovanie. To všetko vyplýva z jeho listov adresovaných Etelke Šalkovej.
Pre svojich rodákov zanechal vyše 100 listov v ktorých opisuje svoje utrpenie a svoje radosti. S týmto významným človekom ako aj s mnohými ďalšími vysťahovalcami chcem oboznámiť našu terajšiu populáciu v pripravovanej knihe „Stabilné Brehy na druhej strane“.
Môžem čitateľom predložiť viac textových a obrazových častí tejto pripravovanej publikácií, záleží na ich reakcii.